V rámci našej novembrovej témy „Udržateľnosť v kozmetickom priemysle“, kde sa venujeme aj dopadom tohto odvetvia na životné prostredie a klímu, sme vyspovedali Jozefa Pecha, klimatológa zo Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave.

Klimatickú zmenu tu máme už dávno, vy sa jej venujete už 20 rokov. Prečo sme ju až teraz začali riešiť intenzívne? Nie je to neskoro?

Ako sa hovorí, nikdy nie je neskoro, alebo trochu inak. Radšej neskoro ako nikdy. Treba ale pripustiť, že pri zmene klímy majú obe slovné spojenia trochu cynický podtext. Pravdou je, že o tom, že zmena klímy môže a bude pre nás problém, pravdepodobne až na úrovni existenčného prežitia, vieme už minimálne 50 rokov. Politickí predstavitelia na západe boli oboznámení s týmto problémom už v polovici 60. rokov minulého storočia, a vedela o tom napríklad aj britská premiérka Margaret Thatcher. Žiaľ, v čase, kedy zmena klímy ešte nebola tak nápadná a mohli sme pre jej zmiernenie urobiť maximum, keďže sme všetky potrebné informácie o jej priebehu a príčine už mali k dispozícii, neurobili sme v podstate nič. Aj napriek veľmi razantnému environmentálnemu a klimatickému hnutiu mladých ľudí, ktoré žiada od národných vlád a svetového spoločenstva promptné prijatie efektívnejších a hlavne rýchlych riešení, nemožno povedať, že by sme boli vo vnímaní celkovej hrozby zmeny klímy výrazne ďalej ako povedzme v 80. alebo 90. rokoch 20. storočia.
Áno, celkom určite sa o klimatickej kríze dnes už viac vie a rozhodne sa viac diskutuje, ale to žiaľ nestačí. Vlády a svetové spoločenstvo toho stále robia veľmi málo, aj napriek tomu, že sa oficiálne deklaruje, že riešenie zmeny klímy je naša „top“ priorita. Atmosférická koncentrácia skleníkových plynov, ktoré samotný problém otepľovania spôsobujú, v súčasnosti rastie rýchlejšie než kedykoľvek v známej histórii. Už v tomto roku sme mali byť v bode „kulminácie“ globálnych emisií CO2, z tohto bodu by sme mali už len klesať, a to o minimálne 7-8 % za rok, aby sme sa nielen priblížili cieľu dosiahnuť uhlíkovú neutralitu pred rokom 2050, ale aby sme predovšetkým mali akú-takú šancu stabilizovať globálny nárast teploty. Toto sa veľmi pravdepodobne tak rýchlo nestane, všetci teraz hovoria o oživení ekonomiky, miliardy sa pumpujú opäť do fosílneho biznisu. Nestane sa tak nakoniec ani s prispením „ekonomického útlmu“ kvôli pandémii COVID-19. Je teda veľmi pravdepodobné, že emisie budú rásť ešte minimálne ďalšie desaťročie, a to som myslím optimista.
Dopady zmeny klímy sú dnes už natoľko viditeľné, že ich dokážu ignorovať len absolútni „hlupáci“ (prepáčte prosím sa vyjadrenie). Ľudia na celom svete si všímajú, že sa niečo zásadné deje s klímou, a že im tento stav prináša skôr trápenie ako prospech. Možno práve toto výrazne prispelo k tomu, že sa o zmene klímy dnes už viac hovorí a diskutuje. Ešte to ale neznamená, že sa to aj rieši. K tomu nás čaká myslím ešte dlhá cesta. Bohužiaľ ale tým, že zmena klímy sa vo svete prejavuje už veľmi citeľne a častokrát aj veľmi nepríjemne, až brutálne, pre mnohých zasiahnutých ľudí je už dnes dosť neskoro. Takže, aby som dokázala odpovedať na vašu otázku, povedal by som , že „je“ aj „nie je“ neskoro.


Čo je jej dôsledkom okrem stáleho otepľovania a výkyvov počasia?
Pomerne rýchlo stúpa hladina všetkých oceánov, čo povedie k tomu, že početné prímorské, najmä nížinné, oblasti môžu mať čoraz väčší problém so zatopením (najmä počas silných búrok). V najbližších desaťročiach to bude mať pre život viac ako pol miliardy ľudí závažné konzekvencie. Pravdepodobne to spôsobí postupnú migráciu ľudí smerom viac do vnútrozemia kontinentov. Ďalší budú utekať z doslova prehriatych trópov, kde sa v priebehu väčšej časti roka nebude dať prežiť, najmä v dôsledku nedostatku vody a potravín. Ľudia, ale aj prírodné spoločenstvá, postupne prichádzajú o stabilné zdroje vody. To, že sa v mnohých horských oblastiach rýchlo topia horské ľadovce spôsobuje to, že dnes je dočasne vody niekedy až príliš veľa, no v budúcnosti, keď už nebudú ľadovce, vody bude určite menej ako dnes a bude jej nedostatok, najmä v letnom období. Ďalším prejavom a dôsledkom zmeny klímy, ktorý sa už veľmi výrazne prejavuje, sú zdravotné dôsledky. Najčastejšie počúvame o vyššom počte kolapsov a úmrtí v dôsledku vysokých teplôt počas vĺn horúčav, a to dokonca aj v oblastiach, kde sú ľudia na teplejšie podmienky zvyknutí (Stredný a Blízky Východ, napr.). Ľudia však horšie zvládajú aj príchod rôznych cudzokrajných, inváznych teplomilných druhov rastlín a živočíchov, ktoré môžu napríklad šíriť cudzokrajné ochorenia. Jedným z najzávažnejších dôsledkov prebiehajúceho otepľovania, ktorý celkom určite bude veľmi akútny aj v budúcnosti je, že sa kvôli zhoršovaniu klimatických podmienok dajú do pohybu obrovské masy ľudí. Už sa to v minulosti stalo a stane sa to znovu. Treba ale pripomenúť, že dnes žije na Zemi už takmer 8 miliárd ľudí, takže prípadné veľké sťahovanie národov bude mať celkom určite svoje nepríjemné následky, a ak sa tieto migračné vlny nezvládnu, budú kvôli nim vznikať aj vojnové konflikty. V niektorých prípadoch sa tak deje už aj dnes.
Ako konkrétne sa prejaví klimatická zmena u nás, na Slovensku?
Náš zásadný problém je, že sa kvôli otepľovaniu veľmi rýchlo mení režim aj niektorých ďalších meteorologických prvkov, predovšetkým zrážok. Množstvo vody, ktoré v priemere spadne na celé územie Slovenska za rok sa síce dlhodobo nemení, o to významnejšie sa však mení priestorová a časová distribúcia a mení sa spôsob, akým zrážky na zemský povrchu padajú. Napríklad rýchlo ubúdajú dní, kedy sa vôbec nejaký dážď alebo sneh objavuje. A naopak, stále dlhšie obdobie, kedy vôbec neprší, striedajú krátke nepravidelné epizódy s príliš intenzívnymi a prudkými dažďami, lejakmi. Toto je niečo, čo v histórii síce bolo celkom bežné, ale kvôli otepľovaniu takýchto prípadov nielen pribúda, ale sú aj extrémnejšie. Prudké prívaly zrážok výraznejšie erodujú pôdu, a navyše, (pre niekoho možno prekvapujúco) spôsobujú aj výraznejšie sucho než v histórii. Okrem iného, významne sa nám predlžuje letné obdobie a najmä periódy, kedy máme veľmi vysokú dennú a nočnú teplotu vzduchu. Tým, že voda padá na zemský povrchu veľmi nepravidelne a prudšie, v kombinácii s teplejšími ročnými obdobiami a častejšími vlnami horúčav dochádza k stále intenzívnejšiemu a plošne rozsiahlejšiemu suchu. A čo je dôležité, sucho už nepostihuje len južné oblasti Slovenska, ale začína sa výrazne prejavovať aj na severe krajiny, v kotlinách a dokonca aj v horských oblastiach. Nie sú z toho nadšení farmári ani lesníci. Sucho, teplotné extrémy a nevyváženosť zrážkového režimu zásadné oslabuje celkovú vitalitu lesných a iných porastov, ktoré sú potom viac náchylné a poškodenie (napríklad podkôrnym hmyzom).

Koľko percent dostupných riešení pri zmiernení klimatickej hrozby majú podľa vás v rukách bežní ľudia a koľko vlády štátov?
Asi možno len ťažko odpovedať na túto otázku. O nejakom presnom čísle som zatiaľ ešte nikde nečítal. Myslím, že to ani nemá veľký význam. Skôr je podľa mňa dôležité, aby jedno podporovalo druhé, teda aby v prípade, že niečo robia jednotlivci, nachádzalo svoju podporu aj v konkrétnych krokoch politikov a legislatívy. Prijímané zákony nesmú predstavovať prekážky pre konkrétneho človeka, skupiny, komunity, či firmy, ktoré chcú robiť „niečo inak“ v záujme povedzme budovania adaptačných kapacít a opatrení v konkrétnom meste alebo mestskej časti. Tu vidím stále veľké rezervy. Pochopiteľne, pokiaľ sa bavíme o zmierňovaní samotnej zmeny klímy prostredníctvom poklesu emisií skleníkových plynov, tu vidím väčší priestor na strane politických predstaviteľov, pretože ak chceme riešiť globálny problém, potrebujeme na to aj globálne riešenie a dohody. Ak bude, čisto hypoteticky, Európska únia alebo Slovensko robiť pre redukciu emisií skleníkových plynov maximum a pritom Čína, USA alebo Brazília budú stále viac emisií vypúšťať, potom určite nemožno očakávať, že sa situácia zlepší, práve naopak. Je potrebné, aby sa všetky štáty na svete dohodli, ako budú spoločne postupovať, aby sa to celé neminulo účinkom. Rokovania sú však veľmi zložité a ťažkopádne. Svetové spoločenstvo už takmer 30 rokov jedná bez zásadnejšieho výsledku a to je nielen smutné ale aj dosť frustrujúce. Pokiaľ sa v tomto ohľade nebudeme vedieť dohodnúť, akákoľvek adaptácia bude pri oteplení o viac ako 3 °C menej účinná, no hlavne bude príliš drahá. Na lokálnej a regionálnej úrovni síce môžeme budovať odolnejšie a adaptabilnejšie komunity a mestá (štáty) – nič iné nám ani neostáva, no bez zmierňovania zmeny klímy a hlavne jej rýchlosti sa môžeme po roku 2050 dostať do bodu, kedy už adaptácia nemusí prinášať očakávanú „úľavu“.
Ako môžu teda zabojovať za klímu jednotlivci, domácnosti? Mali by kupovať ekologicky udržateľné produkty alebo radšej úplne obmedziť spotrebu?
Každý produkt alebo služba, nech už má alebo nemá prívlastok „ekologický“, stojí nejaké množstvo energie. A problémom súčasnosti je aj to, že množstvo vecí, ktoré vyrábame, sa nikdy ku konečnému spotrebiteľovi nedostane. Je napríklad známe, že 30-50 % potravín sa vyhodí ešte predtým, než sa dostanú do maloobchodných reťazcov. V plytvaní by som videl asi problém číslo 1. Ak ale berieme zmenu klímy vážne, určite by mal byť každý jednotlivec viac zodpovedný a zamyslieť sa nad tým, čo si kúpiť a čo už nie. Čo je pre mňa vyslovene nevyhnutné a čo už skutočne nepotrebujem. Byť striedmejší vo všetkom, čo si dnes môžem kúpiť, je tiež veľkou výzvou a bude celkom určite aj dôležitou časťou celého riešenia.

Myslíte si, že ľudia naozaj dokážu zvrátiť klimatickú krízu tým, že budú striedmi v spotrebe? Nie je nás už príliš veľa na tejto planéte a aj keby sme sa všetci uskromnili, nepomôže to?
Rýchlo rastúca populácia je skutočný problém, a nielen z pohľadu zmeny klímy. Možno ešte problematickejšie je to, že rýchlo rastie počet ľudí, ktorí si môžu dovoliť kúpiť takmer čokoľvek, na čo si zmyslia. V tomto asi ako druh nepoznáme mieru. Dnes je už celkom známe, že menej ako 10 percent svetovej populácie prispieva k 50 percentnému nárastu celkových emisií. To je celkom alarmujúci fakt. Inak povedané, čím ste bohatší, tým prispievate k celému problému zmeny klímy viac a rýchlejšie. Tu sa myslím skrýva aj časť odpovede na otázku, či by nám pomohla zmena návykov. Myslím, že celkom určite áno, ale museli by sme k tomu „motivovať“ a presvedčiť aj celý tento systém, ktorý nás neustále núti spotrebovávať a míňať viac, pretože to podľa ekonomických poučiek drží ekonomiku nad vodou. Otázkou len ostáva, kto alebo čo nás k tejto zásadnej a rýchlej zmene motivuje alebo prinúti. V tomto som trochu pesimista, osobne si myslím, že pokiaľ sa bavíme o fungovaní tejto spoločnosti, skôr smerujeme do dystopickej budúcnosti. Inak povedané, v budúcnosti nastane doba/situácia, kedy bude zmena klímy už natoľko kritická, že jednoducho nebudeme mať možnosť akejkoľvek voľby a mnohé rozhodnutia, či už na osobnej alebo politickej úrovni, budeme musieť prijať nedobrovoľne.
Jozef Pecho
Vyštudoval odbor fyzickej geografie a geoekológie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v rámci ktorého sa špecializoval na meteorológiu a klimatológiu. Pôsobil ako odborný pracovník na Ústave fyziky atmosféry Akadémie vied ČR. V súčasnosti pracuje ako klimatológ na Oddelení klimatologickej služby SHMÚ v Bratislave. Pravidelne publikuje v zahraničných i domácich odborných časopisoch.

Pripravila: Petra Vagaská
Foto: Barbora Girmanová (@girmaaa) a archív Jozefa Pecha